Zo starého železa

Táto moderná doba nás často krát učí lenivosti a veľkej pohodlnosti. K dispozícii máme takmer všetko, kedykoľvek sa nám zachce a nemusíme ani pohnúť prstom. Keď si spomeniem na svoje začiatky, je mi dnešných mladých trochu ľúto. Majú všetko, okrem vlastného nadšenia, motivácie a ambícii niečo v živote dosiahnuť. A pritom majú neuveriteľné možnosti. Mnoho mladých si dnes myslí, že dokázať niečo veľké sa dá len vtedy, keď máme pri sebe veľkých a silných ľudí, ktorý ich budú donekonečna niekam tlačiť, no nie je to pravda. Neexistuje totiž rozdiel či pochádzate z veľkomesta, alebo z obce, ktorú ani google nepozná. Som toho názoru, že nie všetci máme v živote rovnaký štartovací mostík. Niekto sa proste narodí. Dôležité je ale vaše odhodlanie. Vaša vnútorná sila. Pamätám si na svoje začiatky v Rabčanskej posilke. Prvýkrát som si ju všimol, keď som mal dvanásť rokov. Určite tam bola už predtým, ale až v roku 1998 sa mi vryla do pamäti. Odvtedy som v nej začal pravidelne trénovať. V priestoroch Kultúrneho domu v Rabči. Miestnosť zaplnená chalanmi z Rabče a blízkeho okolia a medzi nimi aj môj ujo Jožko Lubas a jeho kamoši. Pár strojov. Nič extra, niekoľko, strojov, lavičiek, kladky, staré kotúče... Pamätám si, že veľká miestnosť v KD bola rozdelená priečkami na niekoľko častí. V jednej boli napríklad pingpongové stoly. Za vtedy naozaj veľký priestor asi ani jeho užívatelia neplatili, možno len za energie. Neskôr sa časti priestoru prenajali súkromným podnikateľom a posilňovňa sa zmenšila. Dodnes, už síce v menších priestoroch, sa v nej trénuje. Z mojich čias v nej ostali stroje na prsty a kladka, ktorú som vyrobil k tréningu armwrestlingu. Tu som trénoval a pripravoval sa na šampionáty. Nepoznal som správne zostavy cvikov. Všetko, čo som sa postupne naučil bolo odkukané zo súťaží. Mnohé som sa naučil na podujatiach v armwrestlingu, z katalógov, videí, započul z rozhovorov iných športovcov. Bol zo mňa taký malý špión. Pozorovať disciplínu ukrajinských a ruských reprezentantov mi dodávalo motiváciu nevzdávať sa. Dokázať, že aj ja, chalan z malého Slovenska niečo dokážem. Pravidelne som sa domov zo šampionátov vracal plný elánu, plánov a nových nápadov. Plánov s novými cvikmi a trikmi ako sa zlepšiť. V obecnej posilňovni sme mali len scottovu lavičku, nejaké činky, laná. Kamarát mi potom zostrojil aj stôl. Mal síce o 10 cm viac do šírky aj výšky, ale svoj účel splnil. Aby som vôbec dočiahol na zem, dával som si pod nohy podložky. Mojim partnerom v tomto období bol ujo Jožko, s ktorým sme pravidelne spárovali. Mojím prvý trénerom bol až od roku 2004 Tomáš Kišš. Oslovil ma na Seneckej ruke, keď som zdolal juniorského Majstra Ruslana Babayeva. Ten robí dnes maséra deťom z downovým syndrómom a prednáša na pravoslávnych omšiach veriacim. Zvláštne, kam sa človek z armwrestlingu môže dostať. V roku 2003 som si priniesol z jednej súťaže katalóg Igora Mazurenko, ktorý mi slúžil ako predloha. Podľa neho som opakoval cviky potom neskôr doma zostrojil vlastnú nadstavbu na kladku na tréning armwrestlingu. Otcovi sa z dielne tratili kovové tyče, ložiská... Vlastnými rukami pomocou brúsky, zváračky som zostrojil jenoduchý stroj. Síce sa zadrhával, nemal žiadne otočné kladky, len statické, no pomohol mi pri vlastnom zdokonaľovaní. Bol som presvedčený, že je to ten najlepší stroj na svete. Ani neviem ako sa to stalo. Po návrate z Majstrovstiev sveta v Gdynii roku 2003 som našiel v kedysi plnej posilke len zopár kovových tyčí a moju nadstavbu na kladku. Všetko ostatné zmizlo. Stroje si zobral domou jeden pán, ktorému patrili. Mňa trápila ma len jedna otázka: Čo teraz? Mozog pracoval na plno, nemal som trénera, miesto na trénovanie, dokonca ani stroje na ktorých by som mohol cvičiť. Všetko, čo som vedel, som len odkukával zo súťaží. Tam mi poradili ostatní. Zobral som teda čo ostalo. Všetko som odviezol na káre domov. Doteraz si pamätám si aká bola vtedy zima. Neustále ma prenasledovala otázka: Čo teraz? Zvažoval som niekoľko možností, kam sa presťahovať. Teraz by som už určite konal inak, ale v tom čase, mladý chalan bez peňazí a akýchkoľvek skúseností som sa rozhodol pre to najlepšie, čo sa dalo. Vytvoriť si vlastnú posilňovňu ale v našom dome. Stále ma prenasledoval akýsi strach, že o novú posilňovňu v „cudzom“ priestore prídem. Opäť mi ju niekto vezme a mne nezostane nič. Priamo oproti môjmu rodnému domu stála stará chalupa po nebohej babke. Najlepšia z miestností – zadná - nie väčšia než 4x4,5m zaplnená starými vecami, zem pokrytá zošúchaným kobercom. Izba, v ktorej môj otec spolu s ďalšími štyrmi súrodencami prežil svoje detstvo. Nebolo to však nijaké víťazstvo. Celá miestnosť potrebovala dôkladnú rekonštrukciu. Steny vyžadovali nový náter. Do noci som kreslil návrhy novej posilňovne. Skoro ráno vstával do školy, neskoro v noci, niekedy až nad ránom chodil spať. Kto povedal, že k spánku treba sedem hodín? Ak máte motiváciu stačia vám tri. Pomaly som začal budovať svoj sen. Ako strojár – mechanik nastavovač som mal ešte jednu výhodu. Poznal som mašiny ako fréza, sústruh, vŕtačky, vedel ich obsluhovať, mal som ich k dispozícii na praxi. Otcovi začali z pôjdu ubúdať rôzne železá a ja som zváral nové komponenty na stroje. Čo sa nedalo urobiť, respektíve som nenašiel dostatočne dobré súčiastky, sa kúpilo. Na káre alebo na bicykli som na stavebninách v Rabči kupoval jokové profily. Desiatky vrtákov, ktoré sa neustále lámali. A to nehovorím, koľko som zničil rezných kotúčov a elektród. A odkiaľ som na to bral peniaze? Za desiaty. Ako? Jednoduchá matematika – tri dni som odkladal peniaze od mamy na desiaty a za ne som v obchode kúpil, čo bolo treba. Postupne som vyrábal jednotlivé časti strojov podľa katalógu. Kamarát ma učil zvárať, samozrejme bez prilby. Však načo, mi si už nejako poradíme, nie? Na druhý deň som ho za ruku viedol k očnému – tri dni si nedovidel ani na vlastný nos. Nič to, môj sen sa pomaly stával skutočnosťou. Moja snaha a úsilie boli následne aj poriadne ohodnotená. Slovenskými elektrárňami vo forme nedoplatku za elektrinu, v tom čase to bolo 3 500 SK. Otec mi to vyhadzoval na oči pol roka, že si to preplatím, ale ja som nemal za čo. Nevedel som že tie stroje v garáži žerú toľko elektriky... Ako šestnásťročný som pozváral svoj vlastný univerzálny stroj – zahrňoval hornú kladku, predkopky na nohy, chrbát – veslovanie, tlak v sede a peck-deck. Vytváral som ho celé tri týždne. Konečný výsledok bol neočakávateľný. Krásny čierno biely stroj som slávnostne všetkým predviedol. Otec ho chválili a všetkým hovoril aký som šikovný. Počas jeho používania som sa naučil jednému – v jednoduchosti je krása. Hneď som totiž odlomil niekoľko tyčiek, slabé zvary toho tiež veľa nezvládali. Stroj bol obrovský a do vnútra malej posilovne sme ho vkladali cez okno. Ak by som ho chcel opraviť, musel by som ho opäť vytiahnuť von. Bol proste na nič. Urobil som ho na všetko a vlastne bol na nič. Bol som snáď najsmutnejším chalanom na svete. Nevzdal som sa. Mal som ďalší plán. Vytvoriť jednoduchú kladku. Vedel som, že budem potrebovať pomoc odborníka. S pomocou oca sme v – 15 °C zvárali do polnočných hodín. Naša námaha však stála za to. Práve vďaka tejto kladke som zosilnel. Práve tento stroj zo mňa urobil Majstra sveta. Jedna kladka ale bola málo. Ešte bolo treba kúpiť lavičku, činky, nakladačky, jednoručky (tie mi nakoniec urobil doma na sústruhu spolužiak). Zvyšok? Tri týždne z prázdnin som strávil na stavbe. Za zarobené peniaze a výhru zo súťaže Senecká ruka (vtedy to činilo 9000sk) plus ešte peniaze z desiat som doplnil výbavu posilňovne. Tešil som sa veľmi. To o čom som nocami sníval bolo v mojej posilke. Vráťme sa však k miestnosti. Ako som spomínal, potrebovala rekonštrukciu. Doslova od podlahy. Starý koberec sme vyhodili, nahradili ho všetkým, čo sme našli. Izba mala dve okná. Jedno sme potrebovali zadebniť. Sused/spolužiak preto vzal svojmu ocovi sadrokartón, zohnali sme sadru, ktorá sa ani nepoužívala na sadrokartónové účely, ale nejako tam držala. Za posledné peniaze som kúpil u sklára zrkadlo. Aby sme posilňovňu dotiahli do dokonalosti, chceli sme vytvoriť na stenách sokel. Do bieleho primalexu som teda zamiešal modrú stavebnú zápražku. Môj otec mal naozaj množstvo pre nás potrebných materiálov. Krásnu asi meter vysokú modrú „okrasu“ si všetci nosili aj domov. Hlavne na tričkách a nohaviciach. V posilňovni bývalo naozaj zima. Ak som v zime vopred nezakúril, pomrzli radiátory a teplota v miestnosti sa vyšplhala nanajvýš na -3°C. Ale aj tak ma neodradilo od tréningu. Neskôr som dopĺňal ďalšiu výbavu mojej malej posilky. Novú scottovu lavičku. Od Slovenskej asociácie v pretláčaní rukou som za výsledky v súťažiach dostal asi 30 000 SK, doložil som ešte svoje zarobené peniaze z brigády na stavbe a kúpil som špeciálnu ruku priamo od Mazurenka. Tá nám dodnes slúži. S hrdosťou som všetko nakladal do ocovho favoritu pred žilinským Metrom. Vtedy som bol najšťastnejším na svete. Môj sen sa stával skutočnosťou. Mal som niečo, o čom chalani v mojom veku asi ani nesnívali. Počas jeho vytvárania som sa naučil mnohým veciam. Okrem iného – ak chceš niečo mať, musíš to dosiahnuť len poctivou prácou a tiež to že nič nejde hneď. Treba byť vytrvalý. Ako to bolo aj v prípade mojich kotúčov. Okrem svojej súkromnej telocvične som trénoval aj v posilňovni v škole v strojárňach. Neraz mi pohľad ubiehal smerom ku kope kotúčov. Celá halda náradia, ktorá by sa skvelo vynímala u mňa v telocvični. Ako každému Slovákovi, skrsla mi v hlave myšlienka: Prišli by učitelia na to, keby nejaké zmizli? A hádam ani nie, ale čo ak? Podelil som sa s touto myšlienkou aj so spolužiakmi. Tí ma, ako správni kamaráti, presvedčili, že nič sa predsa nemôže stať, ak sa zrazu niekoľko starých kotúčov stratí. Zhodli sme sa, že tu im určite chýbať nebudú. A tak sme spoločne v školských taškách vyniesli asi 40 kíl železa. Neuveríte, ale všetko som potom naložil do svojho ruksaku. Ja, sotva 65 kilový chalanisko, nech by ma zlomilo, nech aj traktory padajú, nič by ma nezlomilo. Odniesol som ich k autobusu z Námestova do Rabče a potom až domov. Pomaly kolenačky som sa dotrepal domov. Rýchlo som ich vybalil a skúšal na tyče. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že mi nepasujú diery. Tie potvory boli asi o dva milimetre menšie. Každý kotúč som ručne do noci prevŕtaval. Podarilo sa. Vyčerpaný, ale spokojný som v ten deň zaspal. Na druhý deň prišiel na psa mráz. Učiteľ na chýbajúce kotúče prišiel. Nikdy nepovedal nahlas nejaké meno, len požiadal, aby sa požičané vrátilo na miesto. A tak opäť som naložil všetky, už horko ťažko prevŕtané kotúče do tašky a prepašoval naspäť. Všetko sa vrátilo do starých koľají. V takýchto podmienkach som cvičil od roku 2003 – 2008. Neskôr som asi rok posilňoval v Port Clube v Námestove. V roku 2010 som založil spolu so spoločníkom Františkom Fejom už profesionálnu posilňovňu FIT MAX GYM, v ktorej trénujem dodnes. Do nového fitnescentra sme si nakúpili všetky stroje z katalógu od Igora Mazurenka, po ktorých som kedysi pred desiatimi rokmi tak túžil. Napriek všetkým prekážkam, absencii trénera, neprofesionálnemu prostrediu, sa zo mňa svojpomocne v týchto podomácky vyrobených podmienkach stal: 5x Majster Európy a 5x Majster sveta (2x v kategórii Juniori, 3x v kategórii seniori). Všetko vďaka starému železu z povaly môjho otca. A kde sú stroje teraz? Neležia nikde v kovošrote, ako by ste si možno mysleli. Darovali som ich kamarátovi na východ Slovenska, ktorý na nich dodnes trénuje. Napreduje a robí úspechy. Nezáleží na tom, čo máme ale ako to dokážeme využiť. Pretože naša vnútorná sila z nás dokáže urobiť tých najsilnejších aj navonok.