Prvé zranenia, mne sa to stať nemôže!

Určite to poznáte: silný ako kôň, rozum skoro žiaden a počúvnuť rady starších? Nehrozí! Takí boli, sú a určite aj budú mladí. Neposlúchnu rady a idú hlavou proti múru. Však „Mne sa to predsa nemôže stať!“ Ja som nebol iný. Už som tu písal o niektorých zraneniach, ktoré som počas športovej kariéry utŕžil. Niektoré ma skolili na niekoľko dní, iné som rozchodil po jednom brufene. Takmer všetky však mali jedného menovateľa – nerozvážnosť. Moja horúca hlava a kopa energie. Mohol som mať 14 – 15 rokov, psychika pracovala rýchlejšie ako telo. Telo ešte dieťaťa, ktoré chcelo dokázať, že na niečo má. No nestíhalo. Odniesli si to šľachy, kĺby ale najmä lakte... Mnohé zranenia som videl na turnajoch. Pred mojimi očami sa zlomilo minimálne 30 rúk. Neboli to obyčajné zlomeniny, ktoré vám chirurg dá do dlahy a po mesiaci opäť fungujete. Zložité špirálové zlomeniny ramennej kosti, odtrhnuté časti lakťovej kosti od lakťa... nič pre ľahšie povahy. Úrazy sa stali predovšetkým mladým vo veku od 15-18rokov, pretože v puberte je telo stále vo vývine, kosti nie sú tvrdé. Kosť až do 20-teho roku rastie, hrubne a až potom sa na nej vytvorí sklovina, ktorá ju spevní. Kosť takého mladého športovca je ako aminokyselinová tableta – tvrdá, ale veľmi ľahko sa zlomí. Preto bolo aj na turnajoch toľko zlomenín. Napriek všetkému, čo som videl, nič mi nezabránilo v ďalšom raste. Však „Mne sa to nemôže stať!“ Môj prvý vážnejší úraz bol z frajeriny. Vtedy by som si to možno nepripustil, ale teraz to už viem. Chcel som sa predviesť pred kamarátmi a ukázať akú mám silu. Na benchovej lavičke, bez rozcvičky som vytlačil 38 kíl. Výsledok? Natrhnutý hrudný sval a päť mesiacov rehabilitácií, dokonca som ani ping-pong nemohol hrať. Stačilo päť minút rozcvičky a nič by sa nestalo. Mal som vtedy 13 rokov. Poviete si, že po tomto som sa určite uvedomil. Určite nie. Hneď ako ma bolesti prešli, už som trénoval. Ďalší vážnejší úraz sa mi stal v roku 2002. Pripravoval som sa na Majstrovstvá sveta juniorov v Senci. Počas tréningu s ujom, Jožkom Lubasom, sme sparovali na stole u babky. Len tak zo srandy ma podpichol: „Vidíš aký som silný? Ešte desať rokov ma neporazíš!“ Uvidíme. Pomyslel som si. Celého pol roka som tvrdo sebavedomo cvičil a v septembri ho vyzval. Počas sparovania mi niečo prasklo v pravačke v lakti. Nepatrné zapraskanie sa na druhý deň zmenilo na neuveriteľnú bolesť. Majstrovstvá predo mnou a ja takmer s plačom som došiel na chirurgiu. Lekár mi spravil rutinnú prehliadku, röntgen. Nič. Žiadna prasklina. Domov ma poslal s ibalginom a trvalým zákazom akokoľvek ešte niekedy trénovať. Ja bez činiek? To som si ani nevedel predstaviť. Denne som napriek zákazu v bolestiach trénoval, večer ruku natieral masťami. Po dvoch mesiacoch bolesť ustúpila. Na majstrovstvá sveta do Senca som šiel ako tak vyliečený. Proti mne stáli tvrdí protivníci z Ruska, Bieloruska, Brazílie atď... Prvý zápas, oproti mne Brazílčan. Ani si nepamätám ako mi škubol rukou na predčasnom štarte. V lakti opäť zapraskalo. Čo bolo ďalej ani neviem, ale prehral som ďalšie súboje. Na pravú ruku som skončil piaty. S takými bolesťami sa nedalo pokračovať. Všetko zlé je však na niečo dobré, sa hovorí. Neviem či sa to dá povedať aj v tomto prípade, ale práve vďaka zraneniu pravej ruky som objavil silu mojej ľavačky. Dovtedy som ľavú ruku považoval vždy len za ľavú. Nikdy som ju ťažko netrénoval. Na tých istých majstrovstvách sveta v Senci som vo finále na ľavú ruku raz porazil Bielorusa. Takmer sa zo mňa stal Majster sveta. Skončil som na druhom mieste, keď som v opakovanom finále o titul majstra sveta prehral. Po turnaji začal nekonečný kolotoč. Lekári, rehabilitácie (laser, elektroimpulzy, mastičky..), lieky... Z vlastnej skúsenosti môžem odporučiť: vždy radšej požiadajte o pomoc odborníka. Mikrozranenia neviditeľné ani na röntgene liečia odborníci, lekári, ktorí sa tomu naozaj rozumejú. Ja som to nevedel. Bral som každú radu, len aby som si uľavil od bolesti. Niekto mi poradil, že by som určite mal skúsiť kortikoidy. Poradili mi, čo brať, nie ako to užívať. Po prvej injekcii som hneď nabehol do posilňovne. Po dlhých mesiacoch totiž konečne nastala úľava od bolesti. Nikto mi nepovedal, ako v skutočnosti kortikoidy fungujú – pôsobia priamo na zranenie, zcelia tkanivo, ale na určitý čas sa šľacha oslabí. Preto aj u mňa sa stav postupne zhoršoval. Posledné zranenie, ktoré dnes spomeniem sa mi stalo na Slovenskom pohári v Banskej Štiavnici. Celý rok ma bolela dlaň. Pravdepodobne som mal natrhnutú šľachu od prsta k dlani. Oddychoval som celé štyri mesiace. Nijako špeciálne som sa neliečil. Užíval som maximálne kĺbovú výživu ako glukosamín, chondroitín, msm, kyselinu hyaluronovú, bosvelin... neustále som hľadal nové možnosti, prezeral diskusie, kde som našiel odporúčania viacerých profesionálnych armwrestlerov na Cissus quadragularis¸ ktorý ponúka firma FITMAX. Napomáha regenerácii kĺbov, šliach a kostí. Navyše spaľuje tuky. Pomáha, ak sa potrebujete rýchlo vyliečiť zo zranení. Ak máte niečo odtrhnuté, natrhnuté, zlomené, pomôže vám len lekár. Cissus vám pomôže skrátiť proces hojenia po nepríjemnom zranení. Recepty od babyčky prestali fungovať asi okolo roku 2007, keď som už nevydržal neprestávajúcu bolesť v pravom lakti. Výkon mal tendenciu klesať, ale konkurencia stúpala. Absolvoval som niekoľko röntgenov, magnetických rezonancií, konzultácií s lekármi, ktorí hľadali, kde je problém. Až som nakoniec v roku 2011 v Bratislavskej nemocnici podstúpil pod vedením primára MUDr. Juraja Galoviča laparoskopickú operáciu. Práve vďaka jeho odbornej starostlivosti a špičkovému prevedeniu zákroku som konečne našiel riešenie môjho dlhoročného problému s pravým lakťom. Až po otvorení sa totiž prišlo na to, že mám artrózu pravého lakťa. Na niektorých miestach boli chrupavky tak zodraté, až bolo vidieť zádery do kosti. Pán primár mi to postupne oživoval, pomocou skalpela očistil. Nasledovali vpichy kyseliny hyaluronovej, krvnej plazmy + doplnky výživy. Už vtedy mi „sľuboval“ minimálne dva roky rekonvalescencie. A mal pravdu. Približne po roku od operácie nastala úľava od bolesti. Konečne. Hovorí sa „ako dlho svoje zranenie ťaháš so sebou, tak dlho ho potom liečiš.“ A je to pravda. Hovorím z vlastných skúseností. Za mladi som zanedbával svoje zdravie a to všetko sa mi teraz vrátilo. Preto vám, v dobrom, chcem poradiť – nedbajte na podpichovačné reči kamarátov, nesnažte sa za každú cenu ukázať akí ste silní. Každá mladícka nerozvážnosť môže znamenať zranenie – to sú mesiace liečenia a mesiace kým sa dostanete do stavu pred zranením. Každé zranenie je krok vzad. Možno mi teraz neveríte, ani ja som tomu neveril. Pamätám si ako Ján Germánus v roku 2004 na MS v Afrike tlmočil prezidentovi SAPR, aby ma nepúšťal ako juniora medzi seniorov. Ja som si myslel, že mi závidí, brzdí môj postup. Považoval som ho za rivala čo mi nechce dopriať úspech. V skutočnosti mi len chcel dobre. Preto nech už ide o akékoľvek zranenie (zápästie, lakeť, rameno, brachialis...) prvoradé je liečenie a regenerácia zranenia. Nikdy sa nesiľte. Najskôr sa vyliečte, až potom pokračujte na sto % ďalej za svojim cieľom. Prijmite radu skúsenejšieho, prehltnite pýchu a časom uvidíte, že je to pre vaše vlastné dobro. Nezabúdajte na nepísané pravidlá každého športu, procesy, ktoré musíte vždy absolvovať, procesy ako rozcvička. Ja som to pochopil až neskôr. Až keď som na to doplatil. Preto sa aj teraz držím hesla: „Veľkí chlapi rastú pomaly.“